Chystala som sa na prednášku. Chcela som ešte pred odchodom autobusu skočiť do obchodu kúpiť kamarátke na Vianoce chlpaté ponožky, ktoré tak rada nosí. Väčšinou chodím pešo. Teraz však bol výťah rovno na našom poschodí, tak som si povedala, že sa zveziem. Vošla som dnu a stlačila jednotku.
Zvuky nášho výťahu poznám lepšie než čokoľvek iné, rovnako ako čas, za ktorý zíde od nás zo siedmeho dole na prvé. Akonáhle prešvihol limit, a aj poschodie, vedela som, že je niečo zle. Otvorím dvierka a vidím, že sme prešli poschodie. Tak som skúsila otvoriť hlavné dvere, no nešlo. Ďalšie prišli na rad gombíky. Všetky som stlačila minimálne dvakrát, či sa výťah nespamätá a nepošle ma na niektoré z horných poschodí. Nič.
Čo teraz? Kričať o pomoc? Zazvoniť na pohotovostný zvonček? Nechcem robiť rozruch. Tak ma napadlo, že zavolám ockovi.
"No, čo chceš, Marčulko?" znel jeho veselý hlas v telefóne.
Keď som mu vysvetlila, čo sa stalo, zasmial sa: "Však ty vždy chodíš pešo!"
"Ale dnes som sa ponáhľala a výťah bol u nás hore," argumentovala som.
"No dobre, prídem po teba."
Bolo mi jasné, že len tak tam stáť a čakať by sa rovnalo čumieť na malý priestor okolo seba a podľahnúť panike. Otvorila som si knihu a čítala milované Burlivé výšiny. Po dvoch kapitolách som začula, ako sa dvere našej brány otvárajú a vzápätí som počula zaklopanie na výťahové dvere s otázkou: "Je tam niekto?" To je celý môj ocko. Aj v tej najabsurdnejšej situácii si dokáže zachovať zmysel pre humor. Chvíľu sme sa rozprávali o tom, ako ma chce "vyslobodiť". Vraj naprv skúsi svoj sersám (náradie) a keď nepôjde, tak skrinku na hornom poschodí.
S víziou otvoreného priestoru som trpezlivo čakala, kým sa mu podarí nejako ma odtiaľ dostať. Počula som, ako niečo majstruje pri dverách, potom rýchle kroky smerom nahor, ako bral schody po dvoch, aby ma čo najskôr dostal z tej šlamastiky a po pár minútach opäť nejaké škriabanie na ľavej strane dverí.
A zrazu - sladký zvuk ťažkých, otvárajúcich sa kovových dverí, v ktorých stál môj záchranca - ocko. Zvítali sme sa a ja som mu na vďaku pritisla veľký bozk na líce.
"Treba menej jesť, veľmi si ťažká," opäť zažartoval. Neodpovedala som. Na tieto jeho vtipy som si už zvykla, vždy som sa na nich zasmiala a väčšinou mu aj niečo štipľavé (o jeho váhe, samozrejme) odsekla. No dnes som bola taká šťastná, že ho vidím. A nie preto, že som vonku z tesného priestoru. A ani preto, že je taký šikovný a dokázal mi pomôcť. Ale preto, lebo vždy, keď mu zavolám, že potrebujem pomôcť, priletí, nech má akokoľvek veľa práce.
Každý obdivuje superhrdinov - či už si obliekajú modré pančucháče, železný oblek alebo červený elastický overal; alebo, ak chcete, zachraňujú ľudí z horiacich domov, pred nebezpečnými kriminálnikmi alebo v prípade choroby. Aj ja mám svojich hrdinov, či už komixových, alebo skutočných, a som rada, že jedného z nich mám tú česť poznať aj osobne - môjho ocka.
