Učiteľstvo nie je povolanie. Je to poslanie

Autor: Marika Duffeková | 23.5.2011 o 11:14 | Karma článku: 5,65 | Prečítané:  2053x

Moja mamka je učiteľka. A bez akýchkoľvek osobných pocitov alebo zaujatia, musím povedať, že je to najlepšia učiteľka, akú som kedy stretla. Nevravím to preto, že som jej dcéra. Ani preto, že ako mama ma toho v živote naučila veľmi veľa. Hovorím to preto, pretože máloktoré dieťa je svedkom práce svojich rodičov aj doma tak veľmi, ako deti učiteľov. Dobrých učiteľov. Učiteľov, ktorí nie sú iba obyčajnými bábkami, prichádzajúcimi na hodinu, odbavujúcu svoju povinnosť a nezaujímajúce sa o čokoľvek iné. Potom prídu do kabinetu alebo zborovne, sadnú si, a celú prestávku, poprípade voľnú hodinu, sa sťažujú, že majú toho veľa a ako nič nestíhajú. A potom sa čudujme, že žiaci nemajú k učiteľom úctu.

Americký seriál Glee zobrazuje učiteľov z oboch skupín - Will ako ten lešpí prípad, Sue, žiaľ, ten horšíAmerický seriál Glee zobrazuje učiteľov z oboch skupín - Will ako ten lešpí prípad, Sue, žiaľ, ten horší

Napriek tomu môžem s radosťou povedať, že ešte stále sa nájdu jedinci, aj medzi učiteľmi, aj medzi žiakmi, pre ktorých je táto úcta dôležitá. Nezískava sa mlátením palicou, ani vrieskaním či vyhrážaním sa. Získava sa srdcom. Pretože povolanie učiteľa môže vykonávať každý. Poslanie učiteľa – na to má srdce a talent málokto.

Mamka ma naučila, bez toho, aby mi to kedykoľvek vravela, že pri učení neide len o povrch – nadiktovať poznámky, rozobrať ukážky a dovidenia, o dva týždne si napíšeme písomku. Naučila ma, že žiakov treba rešpektovať takých, akí sú, a treba im pomáhať. Nie tým, že k nim prídeme a budeme ich hladiť po hlavičke a milo sa na nich usmievať a oni si zatiaľ budú myslieť, akí sme sprostí, pretože sa snažíme byť milí; ale svojim prístupom k učeniu. Hodnotami, ktoré vyznávame. Tvrdou prácou. Pretože učenie je tvrdá práca. Jedna z najtvrdších. Snáď ani pri jednom zo zamestnaní sa nevyžaduje taká permanentná koncentrácia (možno okrem herectva) a psychická výdrž ako pri učení. Niektorí učitelia učia sedem, osem hodín denne, s krátkymi prestávkami, počas ktorých riešia problémy svojich žiakov, vykonávajú dozor na chodbách, pripravujú sa na ďalšie hodiny, alebo sa starajú o ďalšie aktivity, ktoré na škole majú – vydávanie školského časopisu, organizovanie súťaží, výletov, exkurzií či besied, alebo starostlivosť o školskú kroniku, poprípade (týka sa to hlavne „neposlušných“ žiakov) vyvolávanie rodičom, prečo nemá študent na daný deň ospravedlnenku, prečo nebol v škole... A napriek tomu sa tí praví učitelia málokedy sťažujú, pretože ich práca je pre nich aj ich hobby. Je tomu ťažké uveriť, ale je to tak.

Neučím dlho, a nikdy som nemala skúsenosti s učením triedy plnej študentov, no raz chcem byť učiteľka hlavne preto, čo toto povolanie pre žiakov znamená. A aj pre učiteľov. Zo skúsenosti viem, že nijaké peniaze na svete nenahradia ten úžasný pocit, ktorý vám prináša vedomie, že veci, ktoré ste deti naučili, im ostali v hlave, a dokážu na nich budovať ďalšie úrovne svojho vzdelania. Že základy, ktoré ste položili vy, tam sú, a ak sa dva mesiace drilujete s gramatikou, spôsobom tvorby viet, otázok a odpovedí, a o mesiac ste schopní viesť síce jednoduchú, ale plnohodnotnú, gramaticky správnu, lexikálne pomerne vyspelú konverzáciu, je to pocit na nezaplatenie. Áno, na nezaplatenie.

Učitelia sa sťažujú, že majú nízky plat. Žiaľ, tí „učitelia“, ktorí to omieľajú dookola, skutočnými učiteľmi nie sú. Sama zo skúsenosti viem – a vo svojom čase to bolo pre mňa veľké sklamanie – že množstvo ľudí, ktorí vyštudujú vysokú školu a netušia, kde alebo čo budú robiť, si urobia pedagogické minimum a idú učiť na školu. A práve tu je pes zakopaný. Pretože dva roky štúdia psychológie a pedagogiky, ani nespočetné hodiny praxe z človeka, ktorý nemá učenie v krvi, alebo sa o to aspoň nesnaží, učiteľa neurobia, nech by sa snažil akokoľvek. Pokiaľ nemá v sebe zmysel pre zodpovednosť, snahu a lásku k ľuďom, tak je jeho snaha nafigu.

Ministerstvo školstva sa oháňa nespočetnými reformami, ako urobiť naše vzdelanie kvalitnejším, prichádza stále s novými návrhmi a zákonmi (hlavne premenovanie tried na osemročnom gymnáziu – to je naozaj dôležité =D), no niekedy sa môžem nad týmito akože novinkami, ktoré by mali zabezpečiť kvalitnejšie vzdelanie deťom, na ktorých hlavu sa toho sype už aj tak dosť, len smutne pousmiať a niekedy dokonca so slzami v očiach skonštatovať, že tí ujkovia na ministerstve v živote nezažili pocit, aké je to skutočne učiť, a jediné, čo vyžadujú je, aby našim deťom praskla hlava od všetkých tých zbytočných vedomostí, ktoré sa im snaží napchať do hlavy. Myslím, že ak by som bola mladšia a učila sa podľa nového vzdelávacieho systému, z princípu by som na to kašľala. Niektoré predmety (a pri tom množstve by ich bolo naozaj veľmi veľa) by pre mňa neboli prioritné, a tak by som sa na nich jednoducho vykašľala. Obdivujem žiakov, ktorí dokážu prísť domov a učiť sa do ôsmej alebo desiatej večera, len aby boli poctivo naučení na zajtrajšie hodiny.

O to mi však neide. Túto tému „kvalitnejšieho vzdelania“ som načrtla preto, pretože čo sa naozaj týka kvalitného vzdelania, to ministerstvo nemôže poskytnúť reformami, ani keby sa postavilo na hlavu. Ono síce vytvára pravidlá, no vykonávajú ich učitelia, za mizerný plat, ktorí majú veľmi často problémy dodržať rozpis hodín, pretože všetko je načrtnuté len okrajovo, a celý rok beží akýmsi hŕŕŕŕ spôsobom, ktorý žiaľ, nevyhovuje nikomu. Na to sa však nikto nepýta, podstatné je, že budeme mať „kvalitnejšie vzdelanie“! To, že keď dieťa zmaturuje, automaticky sa mu všetky vedomosti z hlavy vymažú, už zrejme nikoho nezaujíma. Veď prečo aj. Toto sa však netýka skutočných učiteľov.

Teraz som narážala na tie indivíduá, ktoré sa učiteľmi nazývajú, no v skutočnosti od nich majú naozaj ďaleko. Pretože človek, ktorý sa naučí celú, celučičkú učebnicu naspamäť, otočí sa k mape, a celých štyridsaťpäťminút tichučkým hlasom vykladá učivo, ktoré sa dá pokojne vyčítať z knižky, nie je učiteľ. Alebo je učiteľom človek, ktorý o sebe tvrdí, že je informatik, no na hodine prosí žiakov, aby mu stiahli google do počítača a opýta sa, či mp3 prehrávač prenáša dáta? Či osoba, ktorá nerozozná rozdiel medzi podmetom a prísudkom a so žiakmi v maturitnom ročníku má v apríli prebraté učivo, ktoré mali žiaci mať v hlave už na konci októbra? Takíto „odborníci“ na našich školách učia, a potom sa čudujme, prečo majú učitelia nízke platy, a prečo nemajú rešpekt.

A potom je tu druhá skupina. Ťažko povedať, ktorá je horšia, pretože učiteľ by mal byť vo svojom odbore naozaj zbehlý a vzdelaný. Na druhej strane, môže byť naozaj dobrý odborník, no ak to nevie podať tak, aby to žiaci pochopili, tak sa môže snažiť ako chce, nič ich nenaučí, iba im ten predmet znechutí. Napriek tomu, táto skupina za to nemôže. Jednoducho nemajú učiteľstvo v krvi a možno by im bolo lepšie nikde v laboratóriách alebo v kancelárii, no učia už tak dlho, že si nedokážu predstaviť prácu, kde by možno boli užitočnejší.

A nakoniec, je tu posledná skupina, ktorú ja osobne – musím povedať – doslova nenávidím, a keď niektorých z nich vidím, mám chuť vybiť im zuby alebo im urobiť to isté, čo robia žiakom na hodine oni. Povedzte mi, čo je to za človeka, ak očividne zvýhodňuje chlapcov pred dievčatami a odpúšťa im všetky zabudnuté domáce úlohy, no do dievčat sa „obúva“ každú hodinu a dokonca vyhlási, že všetky dievčatá z východu (s výnimkou Francúzska, ktoré ona považuje za „svätú zem“) sú štetky? Alebo ešte horšie, žena, ktorá vynadá zdravotne postihnutému dievčaťu s pokrivenými rúčkami, že nedokáže nakresliť kvet a dá jej o dva stupne zníženú známku; alebo štyridsaťtri minút skúša študentku len preto, aby ju nachytala na veci, ktorá v učebnici ani v zošite ani nie je napísaná? A keď nedokáže odpovedať na poslednú otázku, ako slimák prezimuje, dá jej štvorku, hoci všetko ostatné vedela, akoby práve prišla na maturitu?

Viem, že ste niektorí možno teraz nepríjemne prekvapení a možno vo vás dokonca skrsla nenávisť k tej panej, ktorá si hovorí učiteľka a obviňuje zdravotne postihnutých žiakov za to, za čo vlastne nemôžu. Žiaľ, všetky prípady, ktoré som spomenula, sú pravdivé a stretla som sa s nimi osobne ja, alebo moja sestra.

Nie je to však sranda. Samozrejme, že žiaci voči týmto „učiteľom“ rešpekt nikdy nebudú mať. Možno ich budú nenávidieť, no hlavne sa ich budú báť, a pred vedením ani neceknú. Jednoducho sa boja, že učiteľ sa na nich vypomstí. A pri takýchto povahách, je to, žiaľ, viac než pravdepodobné. A tak mlčia, trpia, a ak sa niekto odváži ozvať, že sa mu niečo nepáči, je mu vynadané do debilov a idiotov. Krásne je, aký prerod dokážu takíto učitelia prežiť, keď sa na hodine z ničoho nič ukáže inšpekcia. Vtedy sa menia na milé stvorenia, prototypy dokonalých učiteľov, ktorí rešpektujú študentov a vykonávajú svoju prácu presne do bodky podľa pokynov. To znamená, že títo „učitelia“ nie sú iba neľudskí, namyslení a krutí, ale sú aj pokryteckí. A to je ďalšia vec, ktorá ma vie neskutočne vytočiť, pretože to znamená, že by aj dokázali poriadne učiť, len sa im jednoducho nechce. Vyhovuje im byť krutým k žiakom, aj to, že sa ich boja, a milujú svoj pocit nadradenosti tak veľmi, že nie sú ochotní sa ani trošičku zmeniť. Radšej čučia za svojím stolom v zborovni, nerozprávajú sa s polovicou pedagogického zboru a vymýšľajú plány, ako študentov čo najviac ponížiť, pretože to je vlastne jediné, čo im v tomto povolaní s „mizerným platom“ prináša radosť.

Ako teda chce vláda zabezpečiť kvalitné vzdelávanie, ak nedokáže poskytnúť kvalitných učiteľov? Učiteľov, ktorí neučia pre plat, ale preto, pretože to považujú za svoje poslanie? Učiteľov, ktorí dennodenne nosia domov písomky, slohové práce, diktáty, opravujú ich dlho do večera či do noci, len aby mali žiaci známky čo najskôr? Učiteľov, ktorí sú prísni, no sú ľudskí, dokážu pochopiť problémy žiakov, sú nestranní, hoci by často mali dôvod ublížiť študentom, ktorí ich nejakým spôsobom ohovárali, zosmiešňovali alebo ponižovali. Učitelia, ktorí svoju prácu milujú natoľko, že ak im navrhnete, aby vďaka svojej praxi a vedomostiam išli učiť na vysokú školu, jednoznačne odmietnu, pretože by nemohli byť so žiakmi v priamom kontakte a nemohli by vykonávať niečo ešte dôležitejšie, než učenie nejakých literárnych diel, derivácií, organických zlúčenín či podmienkových viet – vychovávanie. Pretože dobrý učiteľ dokáže za štyri roky spraviť zo žiakov to, čo rodičia alebo ostatní učitelia nedokázali celých štrnásť alebo deväť rokov – dobrých, mladých, uvedomelých ľudí, ktorí sú pripravení na život, vedomí si prekážok, vďační za šancu, ktorá im bola poskytnutá. Pretože si uvedomujú, že nie každý by sa im venoval toľko, koľko tých zopár anjelov, ktorí boli ochotní niekedy zanechať desiatu, domáce povinnosti či zábavu vo voľnom čase a venovať sa im, či už v školskom, alebo osobnom živote a poradiť im, ak vedeli. Vychovať ich do života a ukázať im, že aj medzi obyčajnými učiteľmi sa nájdu ľudia, ktorým na nich záleží a na ktorých sa môžu obrátiť, ak potrebujú pomoc, nech je to iba požičanie siloniek či hygienickej vložky.

Študenti nie sú hlúpi. Vedia rozlíšiť medzi učiteľmi a neučiteľmi. Medzi učiteľmi, ktorým na nich záleží a na ktorých sa môžu obrátiť a medzi neučiteľmi, ktorí prídu na hodinu, odverklíkujú si učivo, poprípade medzitým niekoho pourážajú a jediné, na čo myslia je, kedy sa skončí vyučovanie a oni budú môj z tohto ústavu vypadnúť domov. Žiaľ, niekedy je škola ústavom v pravom slova zmysle nie kvôli žiakom, ale učiteľom. A práve preto nesúhlasím s tvrdením, že za všetko môžu žiaci. pravý učiteľ nemôže byť iba pedagóg a odborník – musí byť aj sociológom, a hlavne psychológom. A to dokáže málokto.

V minulosti patrili učitelia a kňazi medzi najváženejších v dedine. Množstvo ľudí na to dnes poukazuje a napriek prípadom, ktoré som spomenula vyššie, myslím si, že povesť a hodnota učiteľského povolania medzi ľuďmi klesá. No nesúhlasím ani s tým, aby sa zaviedol systém, ktorým sa učili moji starí rodičia a rodičia – držím v ruke paličku a žiak čuší, pretože ak čo i len mukne, dám mu päťadvadsať na zadok, lebo ja som tu autorita. To by v prípade niektorých vyústilo nie vo vychovávanie žiakov, ale šikanovanie, a niekedy dokonca vážne ublíženie na zdraví.

Myslím si, že učiteľ si musí rešpekt zaslúžiť. Možno si myslíte, že som idealista. A som, v mnohých ohľadoch života, vždy treba veriť v lepšie časy, no v tomto smere som realista. Vidím, ako to v školstve chodí, bola som žiačkou a pomaly sa stávam učiteľkou. Spoznávam povolanie učiteľa aj z tej druhej, lepšie povedané tretej strany – nie ako žiačka alebo dcéra, ale ako učiteľka. Netvrdím, že moja mamka alebo iné učiteľky a učitelia, ktorých som milovala pre ich úprimnosť, humor a autoritu, boli dokonalé. Vravím len, že veľmi veľa ďalších učiteľov by sa od nich malo čo naučiť. Iba tak môže učiteľské povolanie nadobudnúť zašlý rešpekt a iba tak si môžu učitelia vydobyť vyššie platy. Žiaľ, tých zopár „čiernych oviec“ situáciu nezmení. No našťastie, im neide ani o plat. Pretože žiaci nepotrebujú vedieť, koľko učitelia zarábajú, potrebujú ich. A takto sa učitelia stávajú nesmrteľnými. Viac než nejaké hviezdy, ktoré sa budú v novinách spomínať aj o päťdesiat rokov, no naše deti a vnúčatá nebudú tušiť, kto sú. No ak len raz svojim deťom spomenieme „Na strednej som mala jednu úžasnú učiteľku/ úžasného učiteľa, ktorý/ ktorá...“ všetka námaha, stresy, niekedy aj plač a rozčuľovanie, no aj výlety, rozhovory a dohováranie, stáli za to. Preto viem, čo to znamená byť učiteľom. A preto viem, akou učiteľkou chcem byť, alebo sa k tomu aspoň priblížiť.

 

♥ Venované všetkým skutočným učiteľom, robíte úžasnú prácu ♥

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?