Mala som tam byť, no časovo mi to nevyšlo, a keď sa mi nakoniec podarilo prísť k Dolnej bráne, rozčúlila som sa tak, že som radšej odišla. Priznám sa, trochu som sa aj bála. Pretože intolerancia sprevádzaná agresiou je jednou z najhorších zbraní, a keď som jej vystavená ja, nedávam si pozor na to, čo hovorím. Preto som sa rozhodla vyjadriť svoj názor aspoň písomnou formou, priamo tu na blogu, pretože vždy sa mi ľahšie písalo ako hovorilo.
Ale späť k samotnému dôvodu, prečo som rada, že sa aj v Košiciach konal Pride a prečo som sa tak rozčúlila. Morgan Freeman raz napísal: „Nenávidím slovo homofóbia. Vy sa nebojíte. Vy ste kreténi.“ Sčasti s ním súhlasím, hlavne v prípade tých extrémistov, ktorí sa dnes zhromaždili pred Dolnou bránou. Samozrejme, rozumiem, že existujú ľudia, ktorí sú homosexualitu ochotní tolerovať, no nechcú svoje deti vystavovať aj takejto možnosti spolužitia. Je to v poriadku, všetci máme z niečoho strach, a hoci nemám deti, ak by som mala, tiež by som ich chránila pred vecami, ktorých sa sama bojím. Osobne si síce myslím, že je vždy lepšie dozvedieť sa od rodičov, čo to homosexualita je, no rovnako ako rozhovor o prvom sexe, ostáva na nich, či sa o tom deti dozvedia z médií, alebo od nich.
Vráťme sa však k pánovi Freemanovi a jeho myšlienke. Som si istá, že ak by videl tých extrémistov dnes v Košiciach, chytal by sa za hlavu a vrátil by sa do Shawshanku, pretože by sa hanbil za ľudskú rasu. Kričať hanlivé pomenovania po ľuďoch, ktorí bojujú za svoje práva nie je zaujímavé, ani vtipné, a dokonca to nie je ani protest. Je to trápne, rovnako ako keď si deti v škole robia srandu zo spolužiaka, že nosí okuliare. Je smutné, že niektorí ľudia z toho ešte stále nevyrástli. Hádzať po nich vajíčka tiež nie je protest. Ak sa na to pozrieme úplne racionálne, kúpiť si potraviny a použiť ich na to, aby ich hádzali po niekom, kto bojuje za ľudské práva je, povedzme si úprimne, hlúpe; a zároveň strašne úbohé.
Môj najlepší kamarát je gay. Nehanbí sa za to, no keď mal minulý rok ísť na Pride do Bratislavy, bál sa tak, že sa na stanici otočil a vrátil domov. Je to skvelý človek, ktorý svoj voľný čas venuje dobrovoľníctvu, pomáha deťom a chodí do táborov, a nepočula som nikoho, kto by sa sťažoval, že by mal na nich zlý vplyv. Ak by niekto po ňom hádzal vajíčka, mal by do činenia so mnou, a hoci nezabíjam ani osy, veľmi by som musela zvažovať, či by som sa neuchýlila k násiliu. Pretože ten človek, ktorý to vajíčko hodí, nevie, či je môj najlepší kamarát dobrý človek, nevie o ňom, že vždy, keď to potrebujem, vypočuje si ma, že mi na facebooku posiela obrázky vecí a z filmov, ktoré mám rada, len aby ma potešil; nevie ani to, že mi dal vyrobiť odznaky s logom môjho obľúbeného seriálu, a že neváha ostať hore dlho do noci, len aby si vypočul moje problémy a poradil mi. Má len jediný problém – že niektorí ľudia nedokážu tolerovať jeho sexuálnu orientáciu. A pokiaľ budeme na ľudí ukazovať prstom a pomenovávať ich „buzík“, „tučko“, „lesba“, „okuliarnik“, či inak hanlivo a urážlivo, a nezačneme si ľudí vážiť radšej podľa toho, koľko dobra vykonajú a koľkokrát podajú pomocnú ruku, vždy tu budú takí, akými ich nazval pán Freeman.
No ako to s motiváciou z nenávisti väčšinou býva, postupne uhasne, tak ako to bolo po prvom Pride v Bratislave. Verím, že na budúci rok bude extrémistov menej, bojovníkov viac, a že medzi nimi budem aj ja, možno aj s mojím najlepším kamarátom, ktorý sa nebude báť ísť ukázať sa a povedať, že je hrdý na to, kto je.
